V ďalšom štádiu (ktoré prišlo po pár mesiacoch) som leadership definoval ako poznanie seba samého, svojich hodnôt, svojich cieľov, vízie a poslania a schopnosť realizovať kroky, ktoré smerujú k naplneniu týchto  vnútorných potrieb.  Od marca pracujem sám na seba. Toto rozhodnutie je postavené na hlbokom sebapoznaní. Viem, čo ma napĺňa, viem, čo chcem v živote dosiahnuť, poznám aké prostredie mi vyhovuje – 3 roky som pracoval na tom, aby som sa mohol postaviť na vlastné nohy a teraz na nich stojím. Viem prečo som to spravil, viem, kto som a viem kam idem a pracujem na tom, aby som sa tam dostal a cítim na tejto ceste naplnenie aj keď nie je ľahká.

V mojom súčasnom a zatiaľ poslednom štádiu štúdia a žitia leadershipu ho definujem ako schopnosť tvoriť želané výsledky kreatívnym spôsobom so získanou podporou od druhých ľudí. To je zatiaľ najvyššia forma leadershipu, ktorú vnímam. Táto definícia nie je striktne zameraná na seba samého, ale na kreativitu, na dosahovanie výsledkov a na spoluprácu. Leader už nie je osamelý pútnik, ktorý káže sám pre seba ani to nie je despotický kráľ, ktorý všetkým a aj sebe rozkáže. Leader je tvorca vzťahov, priestoru, výsledkov a je len časťou celku.  Riadi sa vnútorným kompasom, ale vníma aj potreby ostatných okolo seba. Moja posledná skúsenosť s “týmto” leaderom bola, keď som viedol v minulom týždni workshop. Mal som v sebe správu, ktorú som chcel predať ďalej, mal som svoj cieľ a pracoval som so skupinou ľudí, na ktorej som videl ich cieľ. A zistil som, že tieto ciele sú inak definované. A priznám sa v danom momente som nevedel, ako mám z touto situáciou narábať. Spätné obzretie mi však poskytlo veľa cenných postrehov a učenia a všetky tieto učenia aplikujem pri budúcom workshope. Zistil som však, že byť leaderom v kontexte celku, vnímania celku a práce s celkom, nie je ľahké (väčšinou proti sebe stojí niekoľko názorov, ktoré sú protichodné… tak ako s nimi pracovať?).

Prednedávnom som realizoval krátky workshop na tému Personal Leadership, ktorý práve odráža 2. štádium a verím v to, že toto druhé štádium je nevyhnutným krokom na ceste k širšiemu uchopeniu leadershipu. Henry Kimsey House povedal: “Veľkosť leadershipu každého z nás je definovaná veľkosťou nášho sveta.”. Určite budete iným leaderom, ak váš svet je vaše ego a vaše osobné ambície a iným leaderom budete, ak váš svet sú ľudia okolo vás, spoločnosť alebo dosiahnutie nejakého cieľa spoločnými silami.

Rád by som sa Vás spýtal  preto spýtal otázku – Ako pracujete na sebe v zmysle posilňovania svojho leadershipu a ako definujete svoj leadership?

Teším sa na Vaše odpovede.

Peter

Jeho sen o jazdení za Francúzov sa však čoskoro rozpadol.  V júli 1996 bol pripravený štartovať na Tour de France. Avšak 5 dní po štarte najznámejšej cyklistickej súťaže , no po 5 dňoch od štartu musel TdF vzdať, kvôli ťažkostiam s dýchaním. 2. októbra 1996 po rontgene sa ukázalo, že Lance má rakovinu varlat, ktorá sa mu rozšírila do pľúc a mozgu. Deň nato Lance podstúpil operáciu, kde mu doktori odoperovali navreté varlo, ktoré malo veľkosť pomaranča. Doktori predpovedali, že Lance má 50% šancu na prežitie.

I keď doktori neboli optimistický ohľadne šancí na udzravenie, Lance sa nikdy nevzdal. Odmalička bol trénovaný nevzdávať sa tak ľahko. Jeho matka ho vychovávala sama a neustále mu všetpovala dve veci – odhodlanie a vytrvalosť. Raz, keď sa zúčastnil triatlonu a bol už na konci so silami, ho povzbudzovala, aby dokončil triatlon chôdzou. A tak sa aj stalo, Lance došiel do cieľa ako posledný, ale nevzdal sa.

S rakovinou to Lance urobil obdobne. Lance vyzval svoju chorobu na súboj a vyhral. Chodieval na chemoterapiu a podstúpil niekoľko operácií. Schudol mnoho kilogramov a nebol schopný jazdiť na bicykli. Napriek tomu, duchom vstal z mŕtvych.

Po tom, ako skončil s chemoterapiou a zázračne sa uzdravil, sa znovu vrátil k bicyklovaniu. Jeho tréning po prekonaní rakoviny sa ukázal nadmieru prínosný, pretože zistil, že so zníženou hmotnosťou sa mohol zúčastniť dlhších typov pretekov (niekoľkodňové, týždňové…) ktoré, mu už nerobili problémy a neboli pre neho také namáhavé. Predtým sa dlhších pretekov zúčastňoval len 1x ročne (Tour) a väčšinou ich nedokončil kvôli zdravotným problémom.

Ako trénoval na cestách v Blue Riders Mountains pocítil, že niečo sa zmenilo. Konečne bol pripravený stať sa prvotriednym cyklistom, ktorého výkon neovplyvní charakter trate, počasie či terén. Toto svoje tušenie sa mu potvrdilo, keď v roku 1997 vyhral hneď prvú etapu Tour de France a získal žltý trikot. V prostrednej časti trati nechával vyhrávať svojich protivníkov a keď sa tour dostalo do Álp, znova uderil. V náročnom počasí Álp a v ťažkom teréne si vybudoval náskok 6 minút pred druhým závodníkom. Tento náskok si udržal až do konca Tour. V ďalších 4 rokoch na Tour de France triumfoval.

“Všetko je možné. Môžu vám povedať, že máte 90% šancu, 50% šancu alebo 1% šancu, ale vy musíte veriť, musíte bojovať.”

Tu si môžete pozrieť 20 minútové nádherné video o Lanceovi a jeho leadershipe.

Tí čo boli v druhej skupine, spracovali veľa hliny a často-krát zlyhali. No zároveň sa učili, opakovali a zlepšovali sa. Na konci väčšina z nich mala niekoľko perfektných hrncov.

A tak je to aj z kreativitou. Málokedy sa dostaví, keď si poviete: „Chcem vytvoriť dokonalý program alebo dokonalý obraz alebo dokonalý tanec.“. Sami sa v ten moment pritlačíte do kúta a ste nútený byť kreatívny. Kreativita má svoj vývoj, vyžaduje si svoj čas. Najlepšie nápady k Vám môžu prísť v tých najneočakávanejších okamihoch. Ja sám rád rozmýšľam pri behaní, kedy ma napadá najviac kreatívnych myšlienok. Môj známy, ktorý pracuje v kreatívnom priemysle na otázku jeho šéfov „Ako by sme mohli zlepšiť naše výstupy?“ povedal „Nechajme si viac času na kreatívne spracovanie a nenúťme sa k výsledku okamžite. Netlačme sa k nútenej kreativite tým, že sľúbime klientovi výsledok za 3 dni. To zlepší naše výstupy, aj ich kvalitu.“.

Tak ako vlastne s kreativitou pracovať? Čo sa dá robiť pre to, aby sme podporili kreatívny proces?

1. Nikdy nebudete mať perfektné prostredie pre kreativitu a to znamená, že čokoľvek sa deje okolo vás môžete využiť ako nástroj k tomu, ako byť kreatívny.
2. Používajte to, čo momentálne máte. Nečakajte na perfektné nadstavenie či materiály. Netrápte sa kvôli „správnemu peru“. Použite rúž na pery a papierový kapesník, alebo dýchnite na okno a napíšte tam niečo prstom, len to dostaňte von!
3. Kreslite obrázky. Nemusíte vždy nutne používať slová. Používajte farby, tváre, tvary, morseovku, semafór.. čokoľvek. Slová vychádzajú z ľavej analytickej časti mozgu, obrázky sa rodia v pravej kreatívnej časti mozgu.
4. Nezáleží na tom, aby to dávalo zmysel. Nesnažte sa byť múdry. Kašlite na to, že váš výtvor vyzerá šialene, alebo či vy vyzeráte ako čudák. Riešenie sa vôbec nemusí vzťahovať na problém.
5. Panikárte! Relaxujte. Spanikárte! Čo z toho vzniklo? Možno to vyzerá šialené alebo nečitateľné. Potom zavrite svoje oči, zhlboka sa nadýchnite a pozrite sa na to. Vypnite okolitý svet. Čo vidíte svojím tretím okom? Napíšte si to. Používajte svoj mentálny stav ako nástroj, ktorý vás dokáže spojiť s rôznymi energiami.
6. Prázdno v mysli. Ak máte blok a nedarí sa vám myslieť, tak ho jednoducho vyplňte. Napíšte, čo máte na mysli alebo čo ste si práve všimli. Niečím začnite.
7. Robte hluk. Kričte, smejte sa, pískajte si, škriekajte. Predstavte si, že ste na hudobnej show.
8. Zmeňte svoj postoj tela. Predstierajte, že ste pes, malé dieťa, šašo alebo astronaut. S čím by prišli oni?
9. Kradnite z prostredia. Odpisujte od kolegu. Čo máte na spodku topánky? Pozrite sa hore. Pozrite sa dole. Čo má oblečené tá žena? Kto šoféruje to auto? Aké oblaky sú na oblohe? Pozerajte sa okolo seba, až dokým vám niečo neudrie do očí.
10. Svoje ego odložte nabok. Môžete byť géniom neskôr. Teraz na to nie je čas. Skúste prísť s nejakým strašnými nápadmi. Čo najviac sa snažte prísť na tie najhoršie nápady.

Skúste niektorú  z týchto jednoduchých metód a možno budete prekvapený výsledkom.

Peter

Naše telo je úžasný stroj a omnoho úžasnejšie je ho spoznávať. S tým, ako som začal behávať, som začal sledovať aj svoje telo – od momentu, keď sa zobudím až po moment, keď si dám sprchu po behaní. Najprv je moje telo akoby schúlené, prispané a slabé. Potom sa postavím, opláchnem si tvár vodou a telo pookreje. Spadne zo mňa potreba spať. Vybehnem von a precvičím sa. Vtedy je telo ešte tvrdé a nepružné, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem a telo sa mi akoby rozširuje.  Začínam bežať. Po nejakej chvíli automaticky vypnem hruď, začínam pravidelne dýchať a telo sa dostáva do určitého pohybu, ktorý sa pravidelne opakuje. Z tela sa zrazu stáva stroj. Dych mám pravidelný a ustálený. Prichádza kopec, nohy mi oťažievajú a ťažšie sa mi dýcha. Moja myseľ je vtedy plná bolestných myšlienok a z behania sa stáva boj. Po určitej dobe však už moje telo pracuje samostatne, ako zotrvačník. Proste beží. Únava je preč a moja myseľ je čistá.

Tak tomu bolo aj dnešné ráno. Bežal som a hlava už bola prázdna. Prvé krásne zistenie je to, že pri fyzickom pohybe mi prichádzajú na myseľ samé úžasné veci (inak povedané nenútim sa myslieť a v tom momente nápady a myšlienky prichádzajú sami od seba, väčšinou sú to myšlienky ohľadne vecí, ktoré sa mi dejú v živote). Na myseľ mi prišli veci ohľadne 1 workshopu a určite ich použijem! Druhé zistenie súvisí s pozornosťou. Vždy sa počas behania hrám so svojou pozornosťou. Cielene ju smerujem na rôzne veci. Sústreďujem na svoj na dych – zistil som, mi to pomáha skludniť svoju myseľ. Pozorujem svoje chodidlá. Cítim to, ako našlapujem, keď behám. Vnímam to, ako mám napnuté svaly v lýtkach a uvoľňujem ich. Z týchto pozorovaní som zistil, že telo ma automatickú funkciu naladiť sa na optimálny prirodzený pohyb, kedy všetko ide tak, ako má. Dnes som vyskúšal bežať poslepiačky (že čo sa stane) a nasmeroval som svoju pozornosť do pocitov, intuície a dôvery. Bola predo mnou rovná cesta a ja som pri behu zavrel oči.  Prvá myšlienka bola – „pozor aby si nespadol!“. Moja pozornosť sa automaticky preniesla do nôh, ktoré veľmi opatrne zisťovali po akom povrchu bežím. Bolo úžasné zistiť, čo mám vlastne pod nohami – tu je hrboľ, tu je to šikmé, tu je rovinka. Nepozerať sa mi vlastne pomohlo vidieť viac. Nie je to paradox? Zlepšili sa mi ostatné zmysly, lepšie som cítil, vnímal a počul (Slepci to majú práve tak. Tým, že im chýba 1 zmysel, kompenzujú to ostatnými… Niekedy by sme mali byť slepí, aby sme viac počúvali.). Bežal som intuitívne a vždy som otvoril oči v správny čas!

Dnes som si dal úlohu a možno bude inšpiratívna aj pre vás. Dnes mám sedenie s klientkou a rozhodol som sa, že budem celý čas koučovať o šatkou na očiach. Chcem si totižto precvičiť iné zmysly, aby som ju viac vnímal a cítil, než videl, aby som ju viac počúval a viac dal na to, čo je očiam neviditeľné.

Zajtra vám napíšem aké to bolo.

PS. Dnes ráno som čítal tento citát:
“Nerobievam tú istú vec dvakrát. Je to moja stratégia, ako sa nútim neuviaznuť v osobnom pohodlí. Nechce sa mi opakovať svoje osobné skúsenosti, či už boli úspešné alebo nie. Nemôžete si dovoliť uspokojiť sa s tým, v čom sa cítite dobre, pretože potom nebudete chcieť robiť nič iné…” Twyla Tharp, tanečníčka a choreografka.

Poďme teda dnes skúsiť niečo spraviť inak od toho, ako to robievame vždy!

Pretože začať s koučingom ste chceli kvôli niečomu: kvôli profesnému rastu, kvôli naplneniu si svojho sna, kvôli riešeniu vzťahu, ktorý je pred krachom alebo len kvôli osobnej spokojnosti. Nemáte čas na to, čo je pre vás podstatné a dôležité, pretože sa práve teraz stalo niečo „významné“ čomu sa musím „prioritne“ venovať. „Ozvem sa Vám, keď budem mať viac času.“ Dovoľte mi položiť vám ďalšiu otázku: Kedy to bude? Dokedy budete dávať prednosť veciam, ktoré sa náhodne pred Vami objavia a odvádzajú vašu pozornosť z vecí, ktoré sú pre vás podstatné? Keď budete mať čas možno zistíte, že už je neskoro.

Áno, keď budem mať čas, keď budem mať peniaze, keď budem pripravený, keď  si kúpim dom, keď toto a keď tamto tak potom budem mať čas na seba, na svoju rodinu, na svoje záľuby, na svoj život.

Nemám čas vnímam len ako vetičku, ako parazita, na ktorého sme si v dnešnej dobe všetci zvykli a naučili sme sa s ním žiť. Je to strašne ľahké povedať, že nemám čas. Poviem Vám jednu vec, pokiaľ my ľudia máme možnosť voľby, tak vždy budeme mať čas. A mať čas nie je zas taký problém. Treba len spraviť voľbu, že čas mať budem. Asi sme sa len zriekli voľby a to ma mrzí.

Prednedávnom som začal chodiť behávať o 6:00 ráno. Poviem Vám nie je to ľahké. Ale  dlho som ostatným rozprával, že na behanie nemám čas, pretože musím pracovať. Momentálne sa z môjho behania stal zvyk a ja sa cítim omnoho lepšie ako predtým. Lepšie sa mi pracuje a som výkonnejší. Tým pádom končím svoju prácu skôr ako predtým. Zrazu mám viac času, len kvôli jednej veci, na ktorú som si urobil čas.

Zvážte svoj čas a dôležitosť toho, do čoho ho investujete! VY STE PÁNMI SVOJHO ČASU A NIKTO INÝ!

Spravte si tabuľku, kde si napíšete, ako vyzerá váš deň vzhľadom na investovaný čas a jeho dôležitosť (1-10, kedy 1 je najmenej dôležité a 10 je najviac dôležité). Pridajte si ďalšiu kolonku a do nej si napíšte aký je výstup z činností, do ktorých investujete svoj čas a do poslednej napíšte v čom vás daná činnosť napĺňa.

Príde mi to zvláštne, že ku krásnym knihám sa dostávame tak nejak postupne, že tieto knihy prichádzajú v pravý čas a veľa nám povedia. Možno by mali byť tieto knihy v povinnej literatúre a učitelia by nám ich mali odporúčať. Alebo je to tak, že sa páčia iba mne a ja zažívam takú nostalgickú náladu vždy, keď čítam niečo tak pôsobivé. Tu je pre vás krátky úryvok z knižky Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole od Roberta Fulghama. Pekné čítanie.

“PO MNOHO ROKOV som sa vždy na jar rozhodol, že spíšem svoje osobné presvedčenia – také krédo. Keď som bol mladší, zaberal môj zoznam niekoľko stránok. Snažil som sa nič nevynechať, zabrúsil som do všetkého.

Pripomínalo to súdny spis, ako keby slova mohli vyriešiť všetky rozpory zmyslu bytia. V posledných rokoch je krédo stále kratšie – niekedy je cynické,  niekedy komické, inokedy láskavé, ale stále na ňom pracujem. Nedávno som si predsavzal, že krédo zjednoduším, aby sa spratalo na jednu stránku.

Uvedomujem si, že toto predsavzatie je naivne idealistické.

To, že by som mal byt stručnejší, ma napadlo pri benzínovej pumpe. Naplnil som nádrž svojho starčeka superskvelou vysokooktánovou šťavou. Moja rachotina si s tým nevedela rady a behal jej z toho mráz po chrbte – na každej križovatke prskala a pri jazde z kopca sa ozývalo grganie.

Chápal som to. Môjmu mozgu aj mojej duši sa občas stáva niečo podobné. Presýtenie informáciami a po chrbte mi potom behá existenciálny mráz – prskám na každej križovatke života, kde sa musím nejako rozhodnúť, a buď toho viem príliš, alebo naopak málo. Zmapovaný život nie je žiadna sranda.

Vtedy som pochopil, že už poznám väčšinu z toho, čo je k zmysluplnému životu potrebné – a že to nie je až také ťažké. VŠETKO TO VIEM.

A viem to už veľmi dlho. Žiť podľa toho – to už je niečo iné, však? Toto je teda moje krédo:

VŠETKO, ČO NAOZAJ POTREBUJEM VEDIEŤ o tom, ako žiť, čo robiť a ako vôbec byť, som sa naučil v materskej škôlke. Múdrosť ma nečakala na vrchole hory zvanej postgraduál, ale na pieskovisku v nedeľnej škole. Toto som sa tam naučil:
So všetkým sa rozdeľ.
Hraj fér.
Nikoho nebi.
Vráť veci tam, kde si ich našiel.
Upratuj po sebe.
Neber nič, čo ti nepatrí.
Keď niekomu ublížiš, povedz prepáč.
Pred jedlom si umy ruky.
Splachuj.
Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre.
Ži vyrovnane – trocha sa uč a trocha premýšľaj a každý deň trochu maľuj, kresli, spievaj, tancuj, hraj sa a pracuj.
Každý deň popoludní si zdriemni.
Keď vyrazíš do sveta, daj si pozor na autá, chyť sa niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade.
Neprestávaj žasnúť.
Spomeň si na semienko v plastovom kelímku – korienky mieria dolu a rastlinka stúpa nahor a nikto vlastne nevie ako a prečo, ale my všetci sme tiež takí.
Zlaté rybičky, škrečkovia a biele myšky a dokonca aj to semienko v kelímku – všetci zomrú. My tiež.
A nikdy nezabudni na detské obrázkové knižky a prvé slovo, ktoré si sa naučil, najväčšie slovo zo všetkých – DÍVAJ SA.

Všetko, čo potrebujete vedieť, tam niekde je. Slušnosť, láska a základy hygieny. Ekológia, politika, rovnosť a rozumný život.
Vyberte si ktorékoľvek z týchto pravidiel a povedzte to zložitými dospelými výrazmi a vztiahnite si to na svoj život v rodine alebo v práci, na svoju vládu alebo na svoj svet a uvidíte, že to platí, je to jasné a sedí to. A predstavte si, o čo by bol lepší svet, keby sme si všetci – na celom svete – každý deň o tretej poobede dali koláčik a mlieko a potom si ľahli a zdriemli si s vankúšikom pod hlavou. Alebo keby základnou politikou všetkých vlád bolo vždy vracať veci naspäť a upratovať po sebe.
A stále ešte platí – bez ohľadu na to, koľko máte rokov – že keď vyrazíte do sveta, najlepšie je chytiť niekoho za ruku a držať sa pohromade.”

„Aby sa v povahe človeka mohli skutočne prejaviť výnimočné vlastnosti, musíme mať šťastie dlhé roky pozorovať, čo ten človek robí. Ak v tejto práci nieto ani náznak egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.” (Jean Giono – Muž, ktorý sadil stromy)

Slávny kanadský filmár Frédéric Back podľa tejto novely v roku 1987 natočil tento polhodinový animovaný film, ktorého premiérové uvedenie na filmovom festivale v Montreale bolo odmenené polhodinovým potleskom. Film bol ocenený Oscarom.

Novelu napísal v roku 1953 Jean Giono a nie je veľmi známa. Napriek tomu sa kniha rozšírila do celého sveta. Dostalo sa jej veľkého uznania a bola preložená do trinástich jazykov. Kládlo sa mnoho otázok v súvislosti s osobou Elzéarda Bouffiera a lesom vo Vergonse. Hoci muž, ktorý sadil duby je vymyslený, obrovské úsilie o zalesnenie tejto oblasti v roku 1880 bolo skutočnosťou. Pred I. svetovou vojnou tu bolo sto tisíc hektárov zalesnených borovicou čiernou a smrekovcom opadavým. Dnes tieto lesy menia ráz krajiny a vodné pomery celej oblasti. Nasleduje text dopisu, ktorý Jean Giono o tejto novele napísal pánovi Valdeyronovi, riaditeľovi Vôd a lesov v Digne, v roku 1957:

Vážený pane!
Je mi ľúto, že Vás sklamem, ale Elzéard Bouffier je vymyslenou postavou. Zámerom bolo podporiť vzťah k výsadbe stromov alebo presnejšie dať podnet k ich sadeniu (čo bola vždy jedna z mojich najväčších túžob). Dnes, hodnotiac výsledok, sa zámer odzrkadľuje v tejto vymyslenej postave. Text, ktorý ste čítali v «Trees and Life» (americký časopis – pozn. prekl.) bol preložený do dánčiny, fínčiny, švédčiny, nórčiny, angličtiny, nemčiny, ruštiny, češtiny, maďarčiny, španielčiny, taliančiny, hebrejčiny a poľštiny. Súhlasil som s voľným publikovaním týchto prekladov. Raz ma jeden Američan požiadal o súhlas s vytlačením a rozdaním 100.000 kópií, samozrejme súhlasil som. Záhrebská univerzita prekladá tento text do srbochorvátčiny. Na tento môj článok som zvlášť hrdý. Nezískal som zaň ani korunu, ale dokázal práve to , kvôli čomu bol napísaný.     Rád by som sa s Vami stretol, ak je to možné a porozprával sa najmä o praktickom využití tohto článku. Som presvedčený, že nadišiel čas na «vládu stromov» hoci «vláda» zdá sa nie je to najvhodnejšie slovo. S priateľským pozdravom!
Jean Giono

Teraz píšem tento krátky článok a chcem sa s vami podeliť o tieto myšlienky, o toto dielko. Je to krásny pocit vnímať človeka, ktorý prispieva bezostyšne prírode, ostatným a svetu. Jednoduchosť dávania plní ľudské srdcia a otvára nové možnosti, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo.

Peter

Muz, ktery sazel stromy